Najprv musim povedať že neznášam tie moje polhodinové cesty domov . Ale to je jedna z nevýhod bývania daleko preč od všetkých, kde si môžem robiť to čo chcem . Sedela som pri okne a zízala sama na seba . V hlave som si premietala našu celovečernú debatu s kamoškou. Neviem chcela som vedieť kto sa mi páči, kto je môj typ. Ano rozprávali sme sa, ako inak, o chalanoch . O tom akého by sme chceli.
Mal by byť cvok, stáť si za tým čo si myslí, nebrať svoju babu ako samozrejmosť, neromantik (aspoň nie velmi), chapavý tiež nie až moc, vedieť kedy objať, nezanedbávať kamarátov ale ani svoju babu atď.. a k tomu všetkému ešte aj pekný. čím viac vlastností čo by mal mať sme nachádzali, tým väčmi sme si uvedomovali, že taký vlastne ani neexistuje :( Nakoniec sme preberali odpustenie. Presnejšie odpustenie nevery s kamoškou. Ja som typ človeka ktorý najprv rozmýšľa a potom niečo urobí ( musím sa priznať že viac ako polovica takých situácii čo mám premyslené ani nenastane) tak mi to fantazírovanie vyhovovalo.
Sedím v autobuse, toto všetko mi prelietava hlavou a pozerám sa na seba. Stále mi znie v hlave to že taký nie je neexistuje. Stále sa pozerám na seba. A práve vtedy ma to napadlo. Len tak. Z ničoho nič. Hovorí sa ako blesk z jasného neba, aj keď v mojom prípade to nebo bolo skôr tmavé. Neznášam takéto nečakané pravdy. Príde to vždy keď to najmenej potrebujem. Ako keby ma zasiahlo vysoké napätie, len sa menej trasiem. A práve tak som sa cítila keď to prišlo, zrazu: " ja valstne nežijem v realite!"
Strašný pocit zistiť že nepríjmam realitu. Proste sa neviem zmierit zo životom takým aký je. Neviem byť realista. Neviem byť v pohode spôsobom iných. Nikto nevie somnou vydržať dlhšiu dobu a toho sa bojím tak to radšej ani neskúšam. A to je to. Na toto som neprišla za celý svoj život až teraz. Odpovedá to na veľa otázok:
otázka: Prečo si stále tak sama? ( to sa ma spýtal kamarát, teda nie môj) odpoveď: Pretože odháňam od seba ľuďí lebo sa bojím aj iba to skúsiť! podotázka: Prečo od seba odháňam ľudí ? pododpoveď: Zo strachu že to somnou nikto nevydrží.
otázka: (toto nie je tak úplne otázka, je ale položila som si ju keď som dostala pred 4 dńami rozkaz najsť si chalana) Prečo si nie som schopná najsť chalana? odpoveď: Pretože sa bojím že somnou nevydrží!
Tieto fakty sú pre mňa dosť šokujúce, hlavne preto že som si to roky nechcela pripustiť. Je mi divne. Musím najsť mladého odvážneho "muža", jednoducho povedané odvážlivca, ktorému by som stála za to . Za to že by somnou vydržal aj keď budem neznesitelná.
Tkže chlapi traste sa ! Aj keď ideálny medzi vami nie je idem si nájsť toho čo vydrží ! Chcem konečně začať aspoň jeden (prvý a posledný) beh na dlhej trati, kde nebudem už konećne sama ! a a .. nechcem chalana .. Nie chcem určte chcem niekde v nútri ! Musím už len kôli tomu nech viem aké to je !ak sa mi to nebude páčiť tak to nebudem opakovať .. alebo ..
